Takže Jurko ráno vstane a prebalím ho do plienky (nie do plienočky), na raňajky jedáva jogurt a rožok (a nepapá jogurtík s rožtekom). Potom sa spolu hráme, čítame knižku, ideme von na prechádzku alebo na ihrisko medzi deti (a nehrajkáme sa, nečítkame knižočku a pod.), jedavá obed a nepapá obedík, večer sa kúpe a nie kupká, kupinká a pod. No a potom po fľaši mlieka ide spať a nie spinkať alebo hajuškať.
Aby ste si nemysleli, že som proti určitej jemnosti v komunikácii s deťmi, v žiadnom prípade, len občas mám pocit, že vonku na prechádzke alebo v čakárni u detskej lekárky stretávam deti s matkami, ktoré sa správajú tak, ako keby mali priepustku z nejakého dlhodobého liečenia a len si odbehli. Dieťaťu neuškodí, práve naopak si myslím, že mu len pomôže, keď sa do jeho pasívnej slovnej zásoby (tvoria ju slová, ktorých význam síce pozná, ale nepoužíva) dostanú aj slová odborné, cudzie, ale čo je dôležitejšie hlavne slová neutrálne a spisovné.
Druhá vec, čo ma trápi je tzv. materský plurál. Po narodení dieťaťa u niektorých matiek nastáva spätný chod a zrazu začnú vykonávať potrebu do nočníka, začne im rásť ďalší chrup, majú koliky a bolesti bruška, rastú a priberajú. Trošku nadnesene napísané, ale po vypočutí niekoľkých rozhovorov mám ten pocit. Lebo prestávajú vnímať dieťa ako individualitu a stotožňujú ho so svojou osobou. Určite poznáte otázky typu: "A koľko už máte zubov? ... Nebolieva vás bruško? ... Pekne papáte? ... A už cikáte do nočníka? ... Ako ste už narástli." A podobných výrokov by sa našlo omnoho viacej. Keď niečo podobné počujem, tak sa mi zježí aj tých pár chlpov, čo mám a mám pocit, že sa mi ježia aj tie, čo nemám. Nikdy neviem, ako sa mám pri tých otázkach tváriť, či sa smiať a či čo. A už vôbec neviem, ako mám odpovedať, či sa teda pýtajú na nás na obidvoch (veď predsa množné číslo, nie?). Tak len predýcham a odpoviem, neriešim, aby som nebola za premúdrelú.
Takže to len tak na zamyslenie, nič neberte nikto osobne :) ... každý robí tak, ako mu vyhovuje :)