Ako som to "nezvládla"

Autor: Zuzana Gombárska | 25.7.2011 o 10:05 | (upravené 25.7.2011 o 10:27) Karma článku: 5,90 | Prečítané:  883x

Pomaly sa nám blíži chvíľa, keď náš krpec oslávi prvý rok života strávený s nami. Keď sa obzriem spätne, tak to bol jeden z najvzrušujúcejších rokov v mojom živote, ubehol tak rýchlo, že sa mi nechce ani veriť, čo sme všetko prežili. Je mi smutno za chvíľami, keď z nášho krpca bolo ešte len ležiace bábo, ktoré každé dve až tri hodinky otvorilo oči a zamraučalo ako mačiatko dožadujúc sa mliečka. Často sa teraz pristihnem, ako rozmýšľam, či som všetko spravila správne, či sa nedalo urobiť niečo lepšie, občas mám aj nejaké výčitky. Je jasné, že čas sa vrátiť nedá a možno je aj zbytočné sa zamýšľať nad tým, čo sa dalo urobiť lepšie. Byť rodičom sa totiž naučiť nikde nedá, len čas nám ukáže, či to bolo alebo nebolo správne. Keď som mala o pár rokov menej a o pár ambicióznych plánov viac, tak som mala v hlave približnú predstavu, ako asi bude vyzerať môj život s titulom MAMA. Predsavzala som si, že určite sa musím vyhnúť chybám, ktoré som vypozorovala u mamičiek v mojom okolí. Dnes viem, že mnohé z nich chybami určite neboli :) Teraz sa už len pousmejem nad tým, ako som mnohé výchovné postupy alebo konanie odsudzovala a vyhlasovala, že tak nikdy v živote postupovať nebudem.

Počas tehotenstva ma ako správnu prvorodičku a čakateľku vytúženého drobca chytilo zariaďovanie detského kútika už 2 mesiace pred pôrodm. Toľko som hučala do manžela, že napokon tú postieľku zložil, ja som si na ňu uviazala hniezdo, poukladala dečky a tešila som sa, ako bude krpec v nej krásne každú noc spinkať. Dušovala som sa, že ho určite do našej veľkej postele nepustím, veď načo, musí byť samostaný od začiatku, veď svet potrebuje takých ľudí a nie mamičkiných maznáčikov. Po pôrode ma priviezli na izbu, ktorú som zdieľala s ďalšou maminou, tá už mala pri sebe asi 3-dňové bábo. Prvé, čo mi udrelo do očí, bolo to, že to bábo spalo s ňou v posteli. Ja nadopovaná ešte endorfínmi a oxytocínom som jej hneď spustila prednášku, že toto teda nie, ja si ho určite takto nenaučím. Ona sa len potmehúdsky usmiala a myslela si svoje. Prvú noc spal krpec na novorodeneckom, ale druhú noc som ho už mala pri sebe a teda prišiel čas spania, nuž tak som ho položila do postieľky, seba tiež a poďme teda spať. Zhasla som a ... počúvam, ticho ... v hlave taká dotieravá myšlienka ... a dýcha? ... nič sa mu tam nestane? ... hneď si aj odpovedám ... jasné, že nestane, čo by sa aj malo. Snažím sa spať. Ale krpec vydal zo seba nejaký divný zvuk. Zasvietim, kuknem na neho, spí. Ľahnem si naspäť a zhasnem. Toto sa opakovalo niekoľkokrát :) Postieľku som mala pri nohách, tak som sa rozhodla, že si premiestnim vankúš na opačný koniec a budem ho mať bližšie pri hlave. Vykonané. Snažím sa spať. Ale krpec zase vydal nejaký zvuk. Zase zopakujem cvičenie s rozsvietenou lampou niekoľkokrát a premiestnim krpca do postele ku mne :) Veď len počas pobytu v pôrodnici, vravím si pre seba.

Po príchode domov skončil krpec v našej veľkej posteli, jeho postieľka už vystriedala viacero funkcií, od maxi koša na opraté prádlo až po ohrádku na hranie, len stále nespĺňa tú svoju hlavnú úlohu.

Takže moje prvé predsavzatie som nezvládla. Krpec spí s nami a vyzerá to tak, že ešte dosť dlhú dobu aj bude.

Neskôr, keď som naše babeto začala nosiť na rukách, všetci ma upzorňovali, len si ho tak nenauč, budeš jeho otrokom, zblázniš sa a podobné veci. Ako vyplašená prvorodička a "prvomama" som chytila paniku a začala rozmýšľať ako to mám to malé škvŕňa odučiť. Ale ono malo viac rozumu ako ja a dalo mi jasne najavo, že teda nosiť sa bude a vy sa možete všetci aj na hlavu postaviť. Tak sme sa nosili každodenne s neskutočnou radosťou asi 6 alebo 7 mesiacov. Vystriedala som niekoľko babyšatiek a aj ergonomický nosič a dnes konštatujem, že som pravá šatkomaniačka :).

Kapitola sama o sebe bolo a aj je uspávanie. Zase som mala naivnú predstavu, že unavené dieťa položíme do postieľky, ono si pocmúľa palček a zaspinká. Vraj aj také čosi existuje, no neviem, nezažila som. Ale vyskúšala som to aj ja hneď na začiatku, či sme aj my náhodou nedostali tento model. No a nie, nedostali:) A takto začali moje večerné kondičné tréningy s babetom na rukách - prechádzajúc sa, hopkajúc, skákajúc, tancujúc - vždy niečo iné, aby sme sa nenudili :) No a reči typu - vidíš, mala si ho nechať v tej postieľke vyplakať, on by sa naučil ... nech si len pľúcka precvičí, to mu neuškodí - som mala a aj mám takmer na dennom poriadku. Že ich to ešte baví :D.

Čo som tým chcela povedať? Aj ja som mala v sebe zakorenené stereotypy, že dokonalá matka má svoje dokonalé dieťa v postieľke spávajúce, večer samostatne zaspávajúce za pár minút a voziace sa pekne v kočíku od prvého týždňa a nie zavesené na sebe počas dňa. Takže my sme s krpcom tieto úlohy "nezvládli". Dnes si vravím, chvalabohu za to, že sme to "nezvládli". Nefungujeme podľa zaužívaných stereotypov, podľa rád našich rodičov, podľa knižiek a tabuliek. Fungujeme podľa nášho krpca, ktorý mi otvoril oči, naučil ma trpezlivosti, odriekaniu a pokore. ďakujem mu za to a som rada, že som sa rozhodla nasledovať jeho priania  a napĺňať jeho potreby podľa toho, ako si to želá on a nie ako je to zaužívané v spoločnosti. Lebo bohužial, dieťa spiace s rodičmi, uspávané na rukách a nosené je ešte stále považované za dieťa rozmaznané, nesamostatné a precitlivené. Je to dieťa rodičov, ktorí to "nezvládli". Ale my, ktorí sme sa rozhodli ísť touto cestou, vieme, že je to presne naopak :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V starostlivosti o srdce patríme medzi najhorších v Európe. Pozrite si rebríček

V prieskume Slovensko získalo nízke známky pre zlý životný štýl svojich obyvateľov a aj dlhé čakacie lehoty na vyšetrenia.

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami Národnej banky.


Už ste čítali?